Nikdy som veľa neplánovala.  Nepredstavovala som si, aký bude ďalší rok, aká bude moja budúcnosť, čo budem robiť a kde budem žiť. Tešila som sa, veľa a často. Smiala som sa, veľa zažila, no potom sa na povrch začalo drať to dievča s okuliarmi, zavreté v cestopisoch.
A tak som odišla, smer Portugalsko,a robila všetko, čo predtým patrilo len do knižiek.
Spala som na pláži aj na opustených strechách. Radšej než v posteli, priznám sa. Veľa som stopovala, chodila na výlety a niekedy mi nebolo všetko jedno. Bývala som vedľa cigánskeho slumu a v noci potajomky kŕmila ich vychudnuté kone. Vstávala som so slnkom a prechádzala sa  po pláži v deke a s čajom v hrnčeku. Porcelánovom, veď akože som tam doma. Pokúšala som sa surfovať, trochu sa topila, no nakoniec som zišla svoju prvú vlnu.  Videla som pelikány a kradla granátové jablká zo stromov. Naučila som sa nadávať ako brazílčania, tancovať ako brazílčania aj piť ako brazílčania ( také salko s červeným vínom je siedme nebo. fakt.)  Vianoce sme oslávili kapustnicou, chobotnicou a presmutnými Pelíškami. Stromček sme nemali, tak sme otrhali tuju spred nákupného centra a ozdobili ju pomarančmi spod balkóna. Boli časy keď sme boli bohatí. Popíjali sme si malibu s kokosovým mliekom. No keď prišli suchoty, vykopávali sme za odlivu  z piesku mušle a plakali sme, keď sa chúdence varili. Videla som zomrieť delfína v mori no smutnejšie mi bolo z tých v akváriu. (silno odporúčam pozrieť tento film ). Bolo mi krásne a bolo mi aj ťažko.




























Čas je poriadne relatívny. Pol roka som si žila pri oceáne a pol roka bývam tu, v Bratislave. Dnes som vytiahla starú bundu, strčila ruku do vrecka. Bol tam piesok a nákupný zoznam s odkazom. Voňal ako náš starý byt. Morom, rybacinou a troškou kokosu z práve navoskovaného surfu v obývačke. A mne zrazu prišlo strašne krásne smutno.
Realita, v ktorej sa pracuje a výletuje len cez víkendy, býva nie príliš jednoduchá. Vtedy si predstavím svoj Raz Dom. Blízko mora, so slaným vzduchom a terasou plnou piesku.  Raz to bude takto.