Už druhú noc nespím. Je niečo po tretej ráno, na chrbte ma tlačí ručná brzda, vonku je absolútna tma a ja mrznem. Počúvam čudné zvuky, zavýjanie a rozmýšľam nad odolnosťou nášho auta a nad bizarnosťou vecí o ktorých človek rozmýšľa vtedy, keď je tma a on parkuje v pustatine. 

Za pol hodinu zazvoní budík a budem môcť naštartovať auto, aby sme sa na chvíľu ohriali. Sme v Maroku. Zase sneží. S tým človek akosi hlúpo neráta, keď ide po prvýkrát do Afriky a balí sa do batôžka rozmerov Ryanair friendly.


Po dvoch dňoch rušného chaosu v Marrakechi sme si chceli spraviť malý, oddychový roadtrip do hôr, predtým než pôjdeme zase k oceánu. Už pár hodín ideme slimačím tempom cez pohorie Atlas a jeho kľukaté cesty, miestami široké tak akurát na jedno auto, ponad priepasti. Stretávame len somáre a nákladné autá, a do zákrut pre istotu trúbime.

Zastavujeme v prvej berberskej dedine, ktorú stretneme, poslednou pred pásmom vysokých vrcholov. Kupujem kanister benzínu a zásobu banánov od bezzubej starenky s potetovanou tvárou. Ženy tu nesmú hovoriť s cudzincami, tak sa len usmievajú, zato deti, ktoré nikdy poriadne nechodili do školy, mi spôsobujú depku z vlastnej neschopnosti, keď sa so mnou skúšajú dohovoriť po francúzsky, nemecky aj anglicky.

 Zaujímavá vec na marockých horách je tá, že takmer vôbec neuznávajú turistické trasy. Majú iba bufety na nie príliš náročných miestach a spoty vyznačené v Lonely Planet, plné nemeckých turistiek v podpätkoch. Takže to, že sme si vybrali vlastnú, improvizovanú cestičku vlastne ani nebola naša vina. 



Pôvodný plán bol ísť na menšiu túru, pár vodopádov, kopčeky - chill. Najprv to aj bol chill. Najkrajšie miesto, aké som kedy videla.  Horské kozy, čo liezli po stromoch a nebáli sa prísť na dosah ruky. Vodopády, červená zem, hnedé skaly a opice na nich. Potom prišla snežná búrka. Cestou hore sme si mysleli, že naspäť sa po tej istej ceste bez istenia nebude dať vrátiť. Dalo sa. Po šiestich hodinách zostupu s bilanciou jedného pádu do rieky a nekonečného slidovania skál po zadku. A tie debilné kozy si po celý čas len hopkali meter od nás. Nikdy som nebola spokojnejšia so životom, ako v tento večer, keď sme v teple pri ohni sedeli s domácimi berbermi naspäť v civilizácii, mali suché oblečenie a večerali.