Maroko Newest Article denisa 0:23

Už druhú noc nespím. Je niečo po tretej ráno, na chrbte ma tlačí ručná brzda, vonku je absolútna tma a ja mrznem. Počúvam čudné zvuky, zavýjanie a rozmýšľam nad odolnosťou nášho auta a nad bizarnosťou vecí o ktorých človek rozmýšľa vtedy, keď je tma a on parkuje v pustatine. 

Za pol hodinu zazvoní budík a budem môcť naštartovať auto, aby sme sa na chvíľu ohriali. Sme v Maroku. Zase sneží. S tým človek akosi hlúpo neráta, keď ide po prvýkrát do Afriky a balí sa do batôžka rozmerov Ryanair friendly.

Po dvoch dňoch rušného chaosu v Marrakechi sme si chceli spraviť malý, oddychový roadtrip do hôr, predtým než pôjdeme zase k oceánu. Už pár hodín ideme slimačím tempom cez pohorie Atlas a jeho kľukaté cesty, miestami široké tak akurát na jedno auto, ponad priepasti. Stretávame len somáre a nákladné autá, a do zákrut pre istotu trúbime.

Zastavujeme v prvej berberskej dedine, ktorú stretneme, poslednou pred pásmom vysokých vrcholov. Kupujem kanister benzínu a zásobu banánov od bezzubej starenky s potetovanou tvárou. Ženy tu nesmú hovoriť s cudzincami, tak sa len usmievajú, zato deti, ktoré nikdy poriadne nechodili do školy, mi spôsobujú depku z vlastnej neschopnosti, keď sa so mnou skúšajú dohovoriť po francúzsky, nemecky aj anglicky.

Zaujímavá vec na marockých horách je tá, že takmer vôbec neuznávajú turistické trasy. Majú iba bufety na nie príliš náročných miestach a spoty vyznačené v Lonely Planet, plné nemeckých turistiek v podpätkoch. Takže to, že sme si vybrali vlastnú, improvizovanú cestičku vlastne ani nebola naša vina. 

Pôvodný plán bol ísť na menšiu túru, pár vodopádov, kopčeky - chill. Najprv to aj bol chill. Najkrajšie miesto, aké som kedy videla.  Horské kozy, čo liezli po stromoch a nebáli sa prísť na dosah ruky. Vodopády, červená zem, hnedé skaly a opice na nich. Potom prišla snežná búrka. Cestou hore sme si mysleli, že naspäť sa po tej istej ceste bez istenia nebude dať vrátiť. Dalo sa. Po šiestich hodinách zostupu s bilanciou jedného pádu do rieky a nekonečného slidovania skál po zadku. A tie debilné kozy si po celý čas len hopkali meter od nás. Nikdy som nebola spokojnejšia so životom, ako v tento večer, keď sme v teple pri ohni sedeli s domácimi berbermi naspäť v civilizácii, mali suché oblečenie a večerali. 

Portugalsko denisa 16:01

Nikdy som veľa neplánovala.  Nepredstavovala som si, aký bude ďalší rok, aká bude moja budúcnosť, čo budem robiť a kde budem žiť. Tešila som sa, veľa a často. Smiala som sa, veľa zažila, no potom sa na povrch začalo drať to dievča s okuliarmi, zavreté v cestopisoch.

A tak som odišla, smer Portugalsko,a robila všetko, čo predtým patrilo len do knižiek.

Spala som na pláži aj na opustených strechách. Radšej než v posteli, priznám sa. Veľa som stopovala, chodila na výlety a niekedy mi nebolo všetko jedno. Bývala som vedľa cigánskeho slumu a v noci potajomky kŕmila ich vychudnuté kone. Vstávala som so slnkom a prechádzala sa  po pláži v deke a s čajom v hrnčeku. Porcelánovom, veď akože som tam doma. Pokúšala som sa surfovať, trochu sa topila, no nakoniec som zišla svoju prvú vlnu.  Videla som pelikány a kradla granátové jablká zo stromov. Naučila som sa nadávať ako brazílčania, tancovať ako brazílčania aj piť ako brazílčania ( také salko s červeným vínom je siedme nebo. fakt.)  Vianoce sme oslávili kapustnicou, chobotnicou a presmutnými Pelíškami. Stromček sme nemali, tak sme otrhali tuju spred nákupného centra a ozdobili ju pomarančmi spod balkóna. Boli časy keď sme boli bohatí. Popíjali sme si malibu s kokosovým mliekom. No keď prišli suchoty, vykopávali sme za odlivu  z piesku mušle a plakali sme, keď sa chúdence varili. Videla som zomrieť delfína v mori no smutnejšie mi bolo z tých v akváriu. (silno odporúčam pozrieť tento film ). Bolo mi krásne a bolo mi aj ťažko.

Čas je poriadne relatívny. Pol roka som si žila pri oceáne a pol roka bývam tu, v Bratislave. Dnes som vytiahla starú bundu, strčila ruku do vrecka. Bol tam piesok a nákupný zoznam s odkazom. Voňal ako náš starý byt. Morom, rybacinou a troškou kokosu z práve navoskovaného surfu v obývačke. A mne zrazu prišlo strašne krásne smutno.

Realita, v ktorej sa pracuje a výletuje len cez víkendy, býva nie príliš jednoduchá. Vtedy si predstavím svoj Raz Dom. Blízko mora, so slaným vzduchom a terasou plnou piesku.  Raz to bude takto.